Neprimeraný nátlak

Znovu publikovaný blog o prípade neprimeraného nátlaku vedenia na zamestnancov, ktorý som pomáhal riešiť ako mediátor. 

(Článok bol publikovaný v roku 2018 na blogu projektu "Antikonfliktná firma". Mená a niektoré skutočnosti sú pozmenené, podstata sporu a riešenia ostala zachovaná.) 

V utorok o desiatej ráno som mal telefonát od zúfalej a uplakanej Ivany z nemenovanej firmy. Požiadala ma v ňom o pomoc s veľmi nepríjemnou situáciou, ktorá sa nápadne podobala tomu, čo som už v minulosti riešil. Vedel som, že problém neznesie odklad a konať treba ihneď.

Spoločnosť, v ktorej Ivana pracovala, už niekoľko mesiacov prechádzala veľkou zmenou. Ako to v takýchto prípadoch býva, od začiatku boli novinky zamestnancom prezentované pozitívne a manažment neustále vykresľoval svetlú budúcnosť, ktorá ich čaká. Doterajšie kroky nevzbudzovali žiadne obavy. Zmenu teda prijali, dokonca sa na nové výzvy tešili. Vedenie sa navyše celkom sympaticky snažilo vytvárať pozitívne prostredie. Zaviedlo napríklad dovtedy neznáme spoločné raňajky, na ktorých sa pravidelne raz za mesiac mohli zamestnanci neformálne rozprávať s najvyšším vedením o všetkom čo ich v súvislosti s novým business modelom zaujímalo. Zavádzané zmeny sa postupne týkali všetkých oddelení. Aj Ivanu a jej kolegyne nedávno manažér oddelenia informoval, že sa zmenia podmienky práce a čiastočne aj náplň, a že budú musieť podpísať dodatky k pracovným zmluvám a nové popisy práce (JD). Nič viac. Žiadne ďalšie informácie. Poverená personalistka spolu s manažérom im však pred chvíľou tieto dokumenty predložili s tým, že ak ich do konca pracovnej doby nepodpíšu, budú to považovať za hrubé porušenie pracovnej disciplíny a chápať ako dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Zmena oproti minulosti ale bola nečakane veľká a zavedenie nových víkendových smien by malo vplyv aj na rodinný život. Ivana aj väčšina z jej kolegýň boli matkami a preto tento veľký zásah do fungovania rodiny potrebovali prebrať s manželmi, prípadne rodičmi a svokrami. Nie je jednoduché zariadiť si starostlivosť o deti a nanovo zorganizovať život, preto potrebovali čas. Ivana, ani ostatné nevedeli čo majú robiť a na koho sa obrátiť. Odbory vo firme nemajú a zástupcom zamestnancov nedôverujú... Mňa vraj našli na základe referencie od manžela jednej z nich na internete.

Ivanu som cez telefón upokojil, vysvetlil jej čo pre ňu a kolegyne viem urobiť a čo k tomu potrebujem. Keďže som nebol od firmy ďaleko, dohodol som si s Ivanou cez jej obednú prestávku rýchle stretnutie u notára v blízkosti jej práce. Rýchlo som pripravil potrebné formality a Splnomocnenie. Ivana ho u notára podpísala (nikdy ho odo mňa nikto nežiadal, ale keď viem, že v spore nepôjde o mediáciu, je fajn ho so sebou pre každý prípad mať...) a v neďalekej kaviarni som jej pri káve vysvetlil celý postup. Hneď nato som s Ivanou vyrazil do firmy a cez recepciu neodbytne požiadal o stretnutie s manažérom oddelenia, personalistkou a najlepšie aj s riaditeľkou HR. Po približne polhodine čakania som sa v sprievode recepčnej presunul do malej zasadačky. Na úvod som sa stručne predstavil, vysvetlil som kto som - čo som, čomu sa venujem, prečo som prišiel a čo ma oprávňuje "starať sa" do ich vnútorných záležitostí. Splnomocnenie vidieť nechceli. Prekvapenie z toho, že existujú aj takéto služby trvalo pomerne dlho. Na hlasné námietky riaditeľky som reagoval už zautomatizovanou argumentáciou o výhodnosti mimosúdnych konaní a rizikách iného postupu. Riaditeľka zrejme zneistela a nechala zavolať firemného právnika. S tým som, samozrejme, nemal nikdy žiadny problém. Právnik prišiel prekvapujúco rýchlo. Podali sme si ruky, stručne sa predstavili a bez ďalších rečí pristúpili k problému. Zhrnul som situáciu tak ako mi ju opísala Ivana a nechal si vysvetliť postupy manažéra a personalistky. Oni dvaja a riaditeľka sa odvolávali na rozhodnutie CEO (snaha o klasickú manipuláciu), problém zľahčovali, navyše veľmi sarkastickým a cynickým spôsobom. Hoci právnik mlčal, v jeho neverbálnych prejavoch som identifikoval zhrozenie, plynule prechádzajúce do frustrácie. Svoj ďalší priestor som využil na dôrazné reakcie na neadekvátne poznámky a nemiestny cynizmus, ešte dôraznejšie som upozornil na zneužívanie Zákonníka práce a šikanózne správanie a napokon som diskusiu nasmeroval k hľadaniu prijateľného riešenia. Počas nasledujúcej hodiny som musel ešte párkrát asertívne zasiahnuť, no nakoniec sme sa predsa dopracovali k výsledku. Spočívalo v tom (ó aké jednoduché), že dodatok a nové JD dostanú všetci vopred na preštudovanie a bude im poskytnutý dostatočný čas na overenie ich možností a na kvalifikované rozhodnutie. Bez nátlaku, vyhrážok a empaticky. Tak ako si táto vážna situácia vyžaduje. Po odchode delegácie som hneď na mieste výsledok stretnutia za pár minút spísal do záverečného dokumentu a následne nechal podpísať všetkými zúčastnenými. Právnik, pri podpisovaní prehovoril - vraj som mu ušetril krušné chvíle v prípade žalôb a firme pár tisíc eur. Faktúru za služby mám poslať rovno jemu.

Ako som sa od Ivany dozvedel, spolu s niekoľkými kolegyňami dodatok a JD podpísala, no niektorým nové podmienky nevyhovovali a z firmy odišli. Riaditeľka, manažér a personalistka už vo firme tiež nepracujú - odišli hneď potom, ako právnik vedeniu firmy vysvetlil dôvod faktúry.